Úryvok

„Mám pre vás zaujímavú úlohu," prihovoril sa im láskavo muž v bielom. „Prezraďte mi, ako si predstavujete peklo."

Nikto nič nehovoril.

„Začni ty!" vyzval prvého zľava.

Muž si povzdychol a s nevôľou začal opisovať svoje predstavy. Ako ich vyslovoval, jeho myšlienky sa zhmotňovali a prostredie okolo neho sa menilo. Navôkol začali šľahať obrovské plamene, horúčava spaľovala mužovo telo, mučil ho smäd, prosil o vodu, no všade bol len oheň, potoky lávy a vriacej smoly. Splašene pobehoval hore-dolu. Dymilo sa mu z chodidiel, kričal od bolesti, ktorú nevedel nijakým spôsobom potlačiť. Utekal, skákal, váľal sa po zemi, no nenachádzal úľavu. Jeho rev a kvílenie sa ozývalo priestorom.

„Nepríjemná predstava," skonštatoval muž v bielom, mávol rukou a všetko sa rozplynulo - opäť bola okolo nich len prázdnota.

„A čo ty? Aké sú tvoje predstavy?" uprel pohľad na druhého muža v rade.

„Moje predstavy? Nemám nijaké predstavy," odvetil ustráchaným hlasom.

„Hm, takže nijaké," zopakoval pomaly muž v bielom. „Naozaj?"

Muž nervózne prikývol.

V tej chvíli sa začalo všetko okolo neho strácať. Postupne sa ocitol uprostred ničoho. Jeho prázdna predstava sa naplnila. Nemal telo, nemohol nič robiť, nič nevnímal okrem samotnej myšlienky ničoty, ktorá teraz zapĺňala celé jeho vedomie, jeho bytie. Uvedomoval si, že nemôže spraviť absolútne nič a ani to nemôže nijako zmeniť. Zmocňovala sa ho čoraz väčšia úzkosť a panika. Nevedel totiž, ako dlho bude jeho trápenie trvať, ako dlho sa bude nachádzať v takomto podivnom stave. Čo môže byť deprimujúcejšie ako večné nič, večná nuda, nekonečné uväznenie v prázdnote, z ktorej niet východiska?

Úryvok

„To, že sme sa stretli už druhýkrát za jeden deň, je určite znamenie,“ zopakoval myš­lienku. „Veríš na znamenia?“

„Znamenia?“ zasmiala sa. „Neverím, že existujú nejaké objektívne znamenia. Záleží iba na tom, či človek sám považuje niečo za znamenie alebo nie. Myslím, že to, čo ľudia nazývajú znameniami, sú iba ich vymyslené zámienky, aby konali, pokračovali ďalej k svojmu cieľu, aj keď nevedia ako, aby pred sebou obhájili nejaké rozhodnutie.

Možno to, že sme sa dnes stretli po druhý raz, je znamenie. Ak by som ťa teraz pozvala do divadla, tvrdil by si, že to bolo dobré znamenie, ak by som sa ťa pokúsila zabiť, nazval by si ho zlým znamením – upozornením, že si máš na mňa dávať pozor.“

„Nebodaj ma chceš zabiť?“ uškrnul sa.

„Nie, ale mám voľný lístok do divadla a neviem, koho pozvať. Veľa ľudí divadlo neobľu­buje.“

„Ak je to ponuka, rád ju prijmem. Dlho som nebol v divadle a mať pritom takú milú spoločnosť – to sa jednoducho nedá odmietnuť. Tvoj priateľ asi príliš neobľubuje kultúru. No nebude žiarliť?“

„Veľmi starý a priehľadný spôsob ako sa nepriamo spýtať, či som zadaná.“